Názory a úvahy

Stalo sa, že istý človek zomrel a po svojej smrti zistil, že stále žije. Najskôr ani on sám nevedel, že je už mŕtvy a že sa už nachádza na takzvanom druhom svete. Bol úplne ochromený, bol nevidiaci a nepočujúci, čo bolo dôsledkom toho, že za svojho pozemského života veril, že po smrti už vôbec nič neexistuje.

Potom, spätne začal prežívať celý svoj predchádzajúci život, pričom pociťoval nesmiernu hanbu a bolesť, pretože ho neprežil v harmónii so Zákonmi Stvoriteľa. Po tomto všetkom však začal prosiť o to, aby mohol ostatným ľuďom, ktorí ešte žijú na zemi porozprávať o svojom osude. A tu je jeho rozprávanie:

Teraz už viem, že som za pozemského života uvalil na seba ťažkú vinu a mnohých ďalších svojím príkladom zviedol na scestie. Kiežby ste to pochopili skôr než ja, ešte pred svojou pozemskou smrťou. Napriek tomu všetkému viem, že nie som od vás o nič lepší, a nechávam vám právo slobodného rozhodnutia. Vedzte však, že vaše je vždy len rozhodnutie, cesty, ktorými budete následne kráčať, sú jeho priamymi dôsledkami. Nedovolávajte sa preto ani osudu, ani Boha, znášate len to, k čomu ste sami dali podnet.

Vráťme sa však k predošlému prežívaniu môjho života na Zemi. Narodil som sa do milujúcej rodiny, kde bolo všetkého nadostač. Matka, pre ktorú som bol to najcennejšie na svete, mi vštepovala do srdca lásku k blížnym i k Bohu. Žiaľ, jej slovám Miluj svojho blížneho ako seba samého som na Zemi nerozumel a chápal ich ako výhovorku a štít slabých a neúspešných, ktorí nič nevlastnia a týmito slovami sa utešujú. Prišli školské roky, kedy som pred druhými mohol ukázať svoju chytrosť a um, za čo ma priam uctievali. Moje zlé vlastnosti triumfovali, keď som pred celou triedou dokázal zhodiť pána učiteľa, ktorý si nemohol dovoliť také drahé veci, aké som mal ja. Ešte teraz ma páli pohľad jeho smutných hnedých očí, ktoré zadržiavali slzy. Za akého úbohého som ho pokladal a aký veľký muž pred tvárou Božou môj pán učiteľ bol! Bez nároku na odmenu viedol hudobné krúžky, pomáhal deťom, ktorých rodičia žili v nedostatku, dával im obnosené veci, jedlo, odovzdával im svojím príkladom vedenie o tom, akými by sme všetci mali byť. Nedokázal som nájsť pre neho lepšie slovo ako handrár a úbožiak. Aký veľký sa mi javí teraz vo svojej nenápadnej a jednoduchej úlohe v škole! Domnieval som sa, že k učiteľstvu sa hlásia iba tí, ktorým chýba schopnosť uplatniť sa v reálnom svete. Až teraz poznávam, že ten pravý a ozajstný učiteľ prekypuje skromnosťou, dobrotou, osobným príkladom. To sú tí praví, učte sa na Zemi od nich, pretože samotné školské vedomosti a obsah učebníc sú na druhom svete úplne bezcenné.

Školu som absolvoval ako najlepší žiak a dostal som miesto obchodného zástupcu veľkej obchodnej spoločnosti, ktorá dovážala a predávala kvantá tovaru, od ópia, tabaku, korenia a šperkov po zbrane a alkohol. Práve v tých dvoch posledných komoditách som videl budúcnosť, tie ma najviac priťahovali. Poznal som, že najväčšia časť zisku našej spoločnosti pochádza práve z nich, preto som sa snažil po každej stránke o zvyšovanie zisku našej spoločnosti. Ako vedľajší produkt môjho zaslepenia bola moja teória rastu a maximalizácie zisku, ktorá vo vašej dobe vydáva to najtrpkejšie ovocie, a kým neprecitnete, bude i naďalej. Začal som prednášať na vedeckých sympóziách, stál som pri zrode novej histórie ekonomickej vedy. V rámci spoločnosti som postúpil na pozíciu asistenta riaditeľa a ašpiroval na pozíciu riaditeľa, ktorú zastával veľavážený pán Montgomery, ďalší človek, ktorého názory si vážim až teraz, hoci vtedy som bol presvedčený, že zaspal dobu. Pán Montgomery by sa dal charakterizovať ako gentleman, pán v rokoch, s úsmevom na tvári a vľúdnym pohľadom pre každého, či to bola upratovačka, alebo obchodný partner. On jediný udržiaval v rámci firmy gentlemanskú tradíciu, jeho slovo malo cenu zlata a komu ho pán Montgomery dal, ten si ním mohol byť istý a spoľahnúť sa, že ho dodrží. Pán Montgomery bol zástancom starého poctivého obchodu, osobne sa poznal s dodávateľmi a pestovateľmi, vždy ponúkol poctivé a výhodné podmienky, za čo ho ľudia mali radi a ctili si ho. Tak jednoducho a čestne si dokázal získať ich srdcia. Najradšej obchodoval s tradičnými tovarmi, ako bavlna, korenie, šperky, exotické ovocie, pretože vedel, že šíria dobro a radosť, nikomu neprinášajú utrpenie a bolesť. Pre mňa bol práve v tomto čudák, nechápal som, ako môže zveriť niekto chod firmy takému spiatočníkovi.

Niekoľkokrát som vedecky podložene dokazoval, že dovoz týchto tovarov brzdí rast našej spoločnosti a nemaximalizuje zisk. My sme si mali vyberať hrozienka z koláča a ostatní nech obchodujú s tým, čo toľko nevynáša. Svoju pozornosť som zameral na ópium, tabak, zbrane a alkohol. Vymyslel som plán, ako starého dobráka Montgomeryho načisto odstaviť a zničiť.

Bolo zvolané zhromaždenie akcionárov. Celú spoločnosť kontrolovali dve rodiny, ktoré si boli veľmi blízke. Spoločnosť vybudovali a držali práve oni. Neskôr zverili vedenie pánovi Montgomerymu, pretože údajne pochopili, že od Pána dostali nástroj svojím vplyvom a mocou pomáhať druhým ľuďom. Pomoc druhým – chudákom, úbožiakom, sirotám a navyše rozprávali tie isté mne nepochopiteľné veci čo moja matka o Božej láske, spravodlivej odplate a Božích Zákonoch. Dokonca sa začali stretávať s podobne zmýšľajúcimi, ktorí tiež zistili, že život nie je len o sláve a peniazoch, a začali tieto zvláštne názory šíriť, hovorili stále o nejakom „Slove na skale“ a o jeho hľadaní. Nech si rozprávajú, keď majú všetkého dosť, viesť podnik sa im už zunovalo a očividne nemajú nič iné na práci. Ja by som teda s ich imaním dokázal iné veci.

Práve na tomto zhromaždení malo dôjsť ku generačnej výmene, ktorú som sa chystal využiť. Vedenie celej spoločnosti zverili svojim synom – Jefrimu a Georgovi. Títo žili celý čas v blahobyte a hojnosti, a tak na nejakú božiu pomoc ani na osud sa spoliehať nemuseli. Veci o pomoci a láske boli pre nich len rozprávkou a hoci u svojich rodičov, ktorí začínali takmer z ničoho, videli len najlepší príklad pokory a služby blížnym, nezapustili tieto príklady korene v ich dušiach. Tie boli chladné a ich duch spal. Najlepšia to pôda na uskutočnenie mojich plánov. Keď bola zmena vo vedení oznámená, vstal som a podišiel k rečníckemu pultu. Bývalo zvykom, že zamestnanci poprajú svojim predstaveným vedenie Zhora pri riadení spoločnosti a menom kolektívu im odovzdajú malý dar. Tak som teda vstal, podišiel k rečníckemu pultu, zostal verný tradíciám, ktorým som však nerozumel, a poprial im vedenie Zhora, následne som začal prednášku v terajších pojmoch o raste spoločnosti a o maximalizácii zisku. Môj chlad a túžba po bohatstve a sláve zahrali na nôtu mladým pánom Jefrimu a Georgovi, v ktorých to vyvolalo rovnakú odozvu, len to tak zasyčalo. Pohľad sa stretol s pohľadom a zaznel potlesk. To zasyčanie, to boli bariny túžby a ctižiadostivosti, ktoré vydávajú svoje jedovaté výpary a do ktorých sme sa spoločne vrhli. Môj plán sa dokonale podaril, sám som nečakal, že všetko pôjde tak ľahko.

Mladíci si ma na druhý deň pozvali k sebe do pracovne a zverili mi chod celej spoločnosti. Moja maličkosť sa stala výkonným riaditeľom. A pán Montgomery? Odišiel do zaslúženého dôchodku, kde môže rozprávať o duchovných hodnotách a láske k blížnym. Týmto dňom pohasli posledné lúče svetla nad našou spoločnosťou a my sme sa rútili stále rýchlejšie a rýchlejšie za úspechom a ziskom. Staré priateľské vzťahy s pestovateľmi a obchodníkmi zhrdzaveli, tých naivných zaslepencov sme začali zaťahovať do stále menej a menej výhodných podmienok, až nakoniec skrachovali alebo sa stali našimi úplnými otrokmi. Hoci otroctvo už v tej dobe bolo zakázané, vnímali sme ich ako našich poddaných, otrokov. Z ich očí sa vytratili iskry, ktoré v nich predtým žiarili a držanie tela sa stalo viac zhrbeným, s pohľadom smerujúcim k zemi, miesto do výšin. Keby som si bol vtedy všimol tie jasné a neprehliadnuteľné znamenia, iste by sa vo mne prebudil aspoň náznak súcitu a kráčal by som ináč. Páčilo sa mi byť ich pánom a tak som sa k nim aj správal. Z rozprávania mojej matky som si spomenul na vetu, že bohatí budú bohatšími a chudobnejší sa stanú chudobnejšími. Ako viditeľne sa na mne napĺňala, tak rástla aj moja pýcha. Čoskoro naša spoločnosť prevážala najviac zbraní, alkoholu a ópia zo všetkých konkurentov. Ale ani to mojej pýche nestačilo. Túžil som mať ešte viac. S jedlom rástla chuť a túžil som riadiť svet. Žiaľ, musel som to vymyslieť v nejakej rafinovanej forme, kde naplno využijem svoje vedomosti a um. Isteže na úkor tých nevedomých a dôverčivých, veď o čo chytrejší som od nich, o to lepšie by som sa mal mať. Dostal som nápad, aby sme ako spoločnosť začali ponúkať svoje akcie na burze. Dokonca som hrdo a úspešne jeden z týchto burzových domov v blízkosti nášho sídla založil. Čakal som už len na prestrihnutie pásky. Moje oči žiarili, blčali ostrým plameňom bažiacim po tom, čo som mohol získať: výsledky práce druhých pri minimálnom úsilí. Veď trh určí, čo je tá pravá cena, hlavne lacno nakúpiť a draho predať, nech je zisk, môj bôžik zo zlata, maximálny. Mať ľudí ako otrokov sa mi málilo, chcel som toho podstatne viac a viac. Keď mi predtým stačilo za deň zarobiť 1000 dolárov, ohromný to peniaz, boli dni, keď sa mi 10-násobok tejto sumy málil. Prestal som vidieť ľudí, ktorých pot a trápenie tých 1000 dolárov stálo, tých som pokladal za hlúpych a nevzdelaných. Keď sa ma raz moja dobrá matka spýtala, či viem, že na to, aby som ja mohol niečo zarobiť, musí ten druhý niečo stratiť, odpovedal som bezmyšlienkovite: „Matka, ale ja to predsa nebudem, strácať budú tí druhí. Ja v tom viem chodiť.“ Moje konto a majetok sa rozrastali utešeným spôsobom, Jefri a George dokázali náležite oceniť moju chytrosť peniazmi a majetkom.

Jedného dňa sa stalo niečo nezvyčajné, čo ma vyhodilo zo zabehnutých koľají. Ako tak s cylindrom a v obleku kráčam po meste, usmievajúc sa ako ten najväčší pán, narazí do mňa malé dievčatko. Bosé, otrhané, špinavé, predávajúce jablká. „Pane, kúp si odo mňa jablko!“ „Ktože som ja, aby som si od teba niečo kupoval?“ „Pane, kúp si odo mňa jablko, dovolíte mi byť na svete o deň dlhšie, ináč neprežijem do ďalšieho dňa.“ „Čože, nemáš rodičov, dievčatko? Ako si dovoľujú nechať ťa samotnú a bosú chodiť po ulici, čo sú to za ľudia?“ „Mala som mamičku, pane, mala ten najkrajší a najžiarivejší úsmev na svete, ktorý bol určený pre mňa. V ňom som každý deň vídavala krásu nebeských záhrad. Mala som aj otca, mal ma veľmi rád a v jeho očiach som vídavala stelesnenú dobrotu. Bolo to v časoch, keď sme sa všetci milovali, mali sa dobre a rodičia nemuseli pracovať toľko, ako predtým.“ „A prečo museli neskôr pracovať viac?“ spýtal som sa dievčaťa pohŕdavo. Dozvedel som sa, že rodičia dievčaťa mali malú farmu, pestovali a predávali zeleninu. Zrazu pán Brecht, dobráčisko, čo od nich zeleninu kupoval, mohol zaplatiť len tretinu ceny, aj to im ešte pridal. Ľudia začali kupovať lacnejšiu zeleninu z dovozu, ktorú sem začali dodávať veľké spoločnosti. Túto nakupovali obchodné spoločnosti vo veľkom na burze a privážali do krajiny veľkými loďami. Nikomu nevadilo, že nebola čerstvá ani zrelá, ľudia sa snažili ušetriť. Iskry v očiach mnohých postupne vyhasínali, až zostali mdlé, úplne bez života. Ľudia s vyrovnanou chôdzou sa skrčili, stali sa len napodobeninami toho, čím bývali predtým. Mamička vravela, že sa z nich vytratil život a cit. „A čo sa stalo s tvojimi rodičmi, maličká?“ pýtam sa nedočkavo. „Postupne sme prišli o našu malú farmičku a ja aj o oboch rodičov, ktorých mi vzala choroba. Moje dni prestali byť také slnečné, ako bývali. Napriek tomu verím, že tam na druhom svete, o ktorom mi mamička rozprávala, nám zasvieti Svetlo pravdy, ktoré zahreje naše duše a vysuší naše slzy.“ Mojej pýche a márnomyseľnosti to nedalo a pýtam sa: „Čo myslíš, maličká, kto za to všetko môže, že jeden má veľa a druhý príde aj o to málo, čo mu ostáva?“ „Človek sám,“ odvetí maličká. „Namiesto nahor sa začal dívať do hlbín a namiesto ozajstného Pána vo výšinách vzýva peniaze a zisk.“ „Myslíš, dievčatko“, nedá to mojej márnomyseľnosti, „že hore vo výšinách peniaze a zisk nejestvujú?“ „Iste nie“, odvetí dievčatko tak sebaisto, až ma to zaráža. „Boh Otec chce, aby sme všetci boli šťastní a radovali sa, nie počítali peniaze a zisk. Mamička mi za života rozprávala, že ten, kto miluje peniaze a zisk, nemá vo svojom srdci dostatok miesta pre toho najvyššieho – Boha Otca.“

Tieto slová mnou poriadne otriasli. Aké je potom asi moje srdce? Je to vari so mnou až také zlé? Začali sa vo mne ozývať hlasy, ktoré som nikdy predtým nepočul. Odkiaľ sa zrazu nabrali? Prečo rozprávať opak toho, čo vo svojom živote robím a čím žijem? Mám sa tiež stať jedným z tých úbožiakov, čo pomáhajú druhým a milujú ich ako seba? Veď by som všetko rozdal, nič by mi neostalo. To nie, táto cesta nie je tá moja. Musím sa z toho nejako dostať. Dal som dievčatku 20 centov, nech si ono ešte požije dva ďalšie dni a s pocitom hrdosti a veľkým zadosťučinením kráčal som ďalej.

Keby som tie hlasy v sebe počúvol, mohol môj ďalší život ubiehať celkom inými dráhami. Vôbec som netušil, koľkých ľudí na tejto Zemi urobia moje výtvory nešťastnými. Moje myslenie sa však uberalo celkom iným smerom. Teraz už viem, toto mal byť pre mňa bod obratu na mojej ceste ku Svetlu. Preto, žiaľ, následkom pôsobenia nezmeniteľných Zákonov Stvorenia prišlo to, k čomu dôjsť muselo.

Burzová spoločnosť, ktorej sa vtedy nebývalo darilo, mi ponúkla miesto jej čestného predsedu. Moja vážnosť medzi druhými nevídane vzrástla, aj moje prednášky a akademické pokusy tým stúpli na hodnote. Dostal som možnosť prednášať na univerzite a za svoje dielo som získal čestný doktorát. Keby ma bolo vtedy napadlo, že mojím „dielom“ je aj to úbohé dievčatko predávajúce jablká, ktoré už možno nežije, ako aj ďalší dedinčania zadlžení na celý život, armáda ľudí bez práce a predovšetkým na tisíce vyhasnutých očí a chrbtov ohnutých k zemi. Dnes už viem, že omnoho horšia ako učebnicová nevedomosť je nevedomosť duchovných Zákonov. Či chceme, alebo nie, všetci sme im podrobení. Nech tú to zákony v prírode – Zákon tiaže, striedanie ročných období, klíčenie semien len v pre ne vhodnej pôjde, všade nachádzame tú veľkú múdrosť. Ale počas môjho života na Zemi, vtedy to bolo veru ináč. Miesto výkonného riaditeľa mi nestačilo, uchádzal som sa o miesto v predstavenstve firmy a to som aj dostal. Rodičia Jefriho a Georga sa medzičasom pominuli a medzi nami neostala ani spomienka na týchto ľudí, ktorí sa k podniku a druhým správali úctivo a láskyplne. Pán Montgomery mi raz dávno rozprával, že podobne ako on, aj rodičia Jefriho a Georga majú na Zemi vážnu úlohu zverenú im Zhora, slúžiť nejakému Duchu. Ako len ľutujem svoju vtedajšiu lenivosť a ctižiadosť! Tí ľudia tak ako môj dobrý pán učiteľ prišli sa stať na Zem služobníkmi Ducha svätého, ktorému vo svetlých úrovniach sľubovali vernosť. To, čo som pokladal za úbohosť a slabosť, bola jedna z najväčších ozdôb ľudského ducha. Nikto z nás si tento odkaz predošlej generácie nevšímal, neporozumel mu, a tak sme zaslepene kráčali v ústrety svojmu ďalšiemu osudu.

Nevedeli sme, aký skutočný účel a zmysel majetok na Zemi plní a vôbec sme nevedeli o zodpovednosti s tým spojenej. To sa nám stalo osudným. Voľakto múdry raz povedal: Keď máš rybník, v ňom ryby a snažíš sa dosiahnuť čo najvyšší zisk, mysli aj na to, aby tam ešte zostali aj ryby na horšie časy, i pre tých, čo prídu po tebe. Keď mi raz matka rozprávala o Jozefovi, správcovi Egypta, ktorý mal schopnosť vykladať sny, bola to pre mňa len rozprávka. Teraz som však tú rozprávku začal trvalo a ostro prežívať sám. Sedem dobrých rokov sa chýlilo k záveru. Naša pomyselná múdrosť a chytrosť tiež. Na burze došlo ku krachu. Obchodná spoločnosť stratila tri štvrtiny svojej hodnoty. To som niesol veľmi ťažko. Moje poučky a múdrosť, na ktoré som bol taký hrdý, strácali platnosť. Čo z takého rastu, ktorý sa nedal nazvať reálnym? A čo z vysokého zisku, keď peniaze strácajú hodnotu? To, čo sa za ne dalo kúpiť včera, stojí dnes už trojnásobok. Celá spoločnosť začína fungovať na prídel a na poukážky.

Otrokov, ako som ich pyšne nazýval, ktorí za pár drobných pestovali nádherné a chutné ovocie, zeleninu, ako aj iné plodiny, už nebolo. Kam som sa pozrel, všade bieda. Teraz by sme potrebovali toho vykladača snov, Jozefa, vyšlo z mojich úst, ale to by už aj tak bolo neskoro. Potrebovali sme ho skôr, aby nás varoval, napomenul, nútil nás odkladať hojné zásoby bokom. Čo by sme s ním však v čase blahobytu spravili? Vysmiali sa mu, ukameňovali ho, odstránili ho z cesty. Veď sme sa všetci mali dobre, načo počúvať takého spiatočníka?

Zmocnila sa ma hrôza. Nedokázal som už nič povedať, zrazu okolo seba vidím veľa ľudí, chytajú sa ma a ja sa na to len dívam. Čo sa to so mnou deje? Zaspávam, nič si nepamätám…