Názory a úvahy

   Nič v živote človeka nie je samoúčelné. A nie je ním ani náš telesný stud, ktorého význam je omnoho väčší, než by sme predpokladali. Telesný  stud totiž v skutočnosti odzrkadľuje našu pravú hodnotu. Našu pravú vnútornú hodnotu! Lebo je doposiaľ nepoznanou zákonitosťou, že čím je človek vnútorne hodnotnejší, čím je čistejší a ušľachtilejší, tým intenzívnejší je jeho telesný stud. To sa potom okrem iného navonok prejavuje i snahou o primerané zahaľovanie svojho fyzického tela.  

   Ak sa pozrieme na vývoj našej civilizácie z duchovného hľadiska, nemôže nám uniknúť, že je prepojený s postupným zahaľovaním fyzického tela. Jednoducho povedané, čím duchovne vyspelejšia bola civilizácia, tým intenzívnejšia bola jej potreba po primeranom telesnom zahalení.    

   Skôr však, ako sa z tohto uhľa pohľadu pozrieme na dejiny ľudskej civilizácie treba zdôrazniť, že si pri tom nebude možné nevšimnúť rôzne odchylky a úchylky, ktorých bolo v každej dobe viac, ako dosť. Z tohto dôvodu treba mať na zreteli predovšetkým hlavný vývojový prúd, predsa len vykazujúci postupný a plynulý vzostup až zhruba do konca 19. a začiatku 20. storočia. Po ňom žiaľ nasledoval strmhlavý pád. Tento všeobecný duchovný úpadok ľudstva sa opäť primeraným spôsobom odzrkadlil v prístupe k odievaniu.

   Na začiatku svojho vývoja boli teda ľudia nahí podobne, ako zvieratá. To ľudské v nich sa však veľmi rýchlo prejavilo potrebou určitého zahalenia sa, ktoré nebolo podmienené iba poveternostnými podmienkami.

   I v súčasnosti sa na našej planéte nachádzajú takzvané primitívne, alebo prírodné kmene, ktoré vo svojom vývoji ustrnuli na tomto stupni. Ich duševný obzor, celkový rozhľad a chápanie sveta sú priamo úmerné ich názorom na odievanie a potrebu telesného zahaľovania. Chodia takmer nahí, alebo úplne nahí, čo je dokonalým vonkajším obrazom stupňa ich reálnej duchovnej zrelosti, totožnej s rannými štádiami vývoja ľudstva.

   Vo všeobecnosti však duchovné dozrievanie kráčalo predsa len postupne dopredu a ľudia, žijúci v rôznych dávnych civilizáciách sa začali čoraz viacej zahaľovať. Honosnosť odevu bývala neraz prejavom výšky spoločenského postavenia. Napríklad v starovekom Egypte chodievali nahí iba otroci. V Ríme boli zase členovia vyšších spoločenských vrstiev odetí v bohatých tógach, niekedy až doslova umelecky riasených.

   Duchovný vzostup ľudstva však nešiel takými ideálnymi cestami, akými ísť mal a to bol dôvod, prečo sa v každom historickom období nachádzali určité viac, alebo menej badateľné, nezdravé odchylky od prirodzeného a zdravého vývoja. Jednou z nich, ktorú je potrebné zvlášť spomenúť, je zobrazovanie nahého ľudského tela v mnohých sochárskych, alebo maliarskych dielach. Tieto, celkom konkrétne umelecké diela tým nesplnili svoje poslanie povznášať a zušľachťovať spoločnosť. Naopak, brzdili ju v jej duchovnom rozmachu a strhávali ju nadol i keď umenie ako celok, odhliadnuc od spomínaných výstrelkov,  sa až donedávna vyvíjalo správne.

   Ale vráťme sa späť ku každodennému životu a k očividnému, historicky dokazateľnému faktu potreby čoraz kultivovanejšieho odievania a teda zahaľovania ľudského tela. Svoj vrchol v tomto smere dosiahol vývoj v takzvanej viktoriánskej móde konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy ženy chodili v šatách s dlhými sukňami a rukávmi, bez náznaku akéhokoľvek výstrihu. Takto chodievali odeté ešte naše prababičky.

   Vývoj každého druhu, teda i duchovný, však môže smerovať dvomi cestami. Buď neustále nahor, k Svetlu a ušľachtilosti, alebo, bez prijatia a akceptovania určitých nových duchovných impulzov, môže zrazu dôjsť k úpadku a ceste nadol.

   Žiaľ, presne toto sa prihodilo pozemskému ľudstvu, ktoré vo svojej zaujatosti iba čisto hmotnými vecami prehliadlo jeden z veľmi významných duchovných podnetov a tým prakticky odbočilo z cesty vedúcej nahor. Duchovne začalo okamžite výrazným spôsobom upadať, čo sa očividne ihneď prejavilo i vo vzťahu k potrebe kultivovaného zahaľovania vlastného tela. Od určitého bodu sme duchovne začali smerovať priam strmhlav nadol a tomu zodpovedali a zodpovedajú všetky tendencie čoraz väčšieho telesného odhaľovania.

   Sukne sa začali skracovať, výstrihy prehlbovať a vo svojom duchovnom páde to ľudia považovali za niečo priam revolučné. Móda, film, reklama, časopisy a internet sú dnes plné telesnosti a nahoty, ktorej zobrazovanie je výsledkom spomínaného duchovného úpadku. Tento kult nahoty však veľmi nepriaznivým spôsobom vplýva na spoločenské vedomie a strháva ľudstvo čoraz nižšie a nižšie.

   V súčasnom bahne nemravnosti sa samozrejme veľmi rýchlo vyrojili rôzne pseudofilozofie s duchovným podtextom, snažiace sa obhájiť daný stav, alebo ho bagatelizovať tézami, ako napríklad, že vraj čistému je všetko čisté, alebo že naše telo nie je samo o sebe nemravné, ale nemravnými sú iba naše myšlienky a preto ak si spravíme poriadok v myšlienkach, môžeme pokojne chodiť hoci aj nahí.

   Do protikladu k tomu však postavme známe slová: „A neuveď nás do pokušenia!“. Z nich možno vyvodiť, že nakoľko na zemi žijú ľudia rôznych úrovní duchovnej zrelosti, nikto z nás nemá právo uvádzať do pokušenia iných. Nemá právo strhávať nadol a do nemravnosti ostatných a to ani vtedy, ak by on sám bol snáď natoľko čistý, že by ho vôbec neznepokojovala jeho vlastná nahota, alebo nahota druhých ľudí.

   Duchovne zrelý človek, človek skutočne na výške však  nikdy nebude jednať takýmto spôsobom, ale naopak, svojim správaním a spôsobom odievania poslúži iným ako vzor a dobrý príklad. Či už ako muž, alebo ako žena.